SVETU ALEBO BOHU?

            Tomáš Becket mal pred sebou skvelú kariéru. Bol blízkym priateľom a poradcom anglického kráľa a tento vzťah mu umožnil stať sa hlavou Cirkvi v Canterbury. Takto zastával dva najvyššie úrady v Anglicku – svetský úrad ako kancelár a cirkevný úrad ako arcibiskup. Neraz bol však akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi – ochraňovať viac svetské alebo cirkevné záujmy? Rozhodol sa. Nielen byť viac biskupom, ale byť ním celým srdcom. Odovzdal kráľovi svetský úrad a tým sa začala jeho cesta na Kalváriu. Na jej konci stála kráľova otázka „Ktože ma konečne zbaví tohto obťažného kňaza?“, ktorú kráľovi rytieri pochopili ako zreteľný povel na násilné odstránenie biskupa.

            T.S. Eliot vo svojom diele Vražda v katedrále opisuje posledné slová Tomáša Becketa krátko pred jeho zavraždením: „Celý svoj život som čakal na smrť... Celý môj život prichádzajú jej kroky... Nie som v nebezpečenstve. Nebojím sa... Iba som blízky smrti...“

            A po zavraždení arcibiskupa ďalej opisuje reakcie jeho kňazov. Jeden z nich hovorí: „Otče, opustil si nás, stratili sme ťa! Keď si už v nebesiach, kto nás povedie, ochráni, ukáže cestu? Cirkev leží v prachu – olúpená, znesvätená, osirelá... Na jej troskách budú stavať pohania svoj svet bez Boha. Takto to vidím, Bože, takto to vidím...“

            Druhý kňaz nato hovorí: „Nie! Lebo Cirkev, Božie dielo, je biskupovou smrťou ešte silnejšia, víťazná v protivenstvách! Upevnila sa prenasledovaním! Je zvrchovaná, dokiaľ budú ľudia pre ňu umierať!“

            V priebehu rokov vidíme, že prenasledovatelia Cirkvi sa unavujú a zomierajú, ale Cirkev žije, očisťuje sa a prehlbuje. Každý mučeník sa stáva novým ohniskom úcty k Bohu a lásky k Cirkvi. Každé mučeníctvo sa dotýka mnohých duší na stáročia, nikdy nebude stratené...